Psychológia výživy detí

Deti sú ako „špongie“ – nasávajú všetko čo sa okolo nich deje vrátane toho, čo povieme a ako sa správame. Práve rodičia hrajú dôležitú úlohu pri formovaní stravovacích návykov a často bez toho aby si to uvedomovali, svojím správaním či konaním ovplyvňujú aj to aký vzťah si dieťa k jedlu vybuduje. 

Zatiaľ čo veľa z nás si uvedomuje, že konzumácia ovocia a zeleniny má svoje benefity, málokto z nás vie ako správne pristupovať k dieťaťu, ak odmieta danú potravinu zjesť. Niekedy je však uvedomenie si nášho vlastného správania či slov, ktoré denne používame v súvislosti s jedlom, prvý krok k tomu pomôcť našim deťom vypestovať si pozitívnejší vzťah k jedlu. PREČO ?

V dnešnej dobe je spoločnosťou vyvíjaný príliš veľký tlak na to ako „vyzeráme“ a práve deti v školskom veku sú v tomto smere najviac ovplyvniteľné a zraniteľné. Svedčí o tom aj fakt, že vidieť už 6 ročné deti s príznakmi porúch príjmu potravy, už je skôr realitou ako raritou. 

Tým, že budeme v našich deťoch podporovať pozitívny vzťah k jedlu, tak v nich zároveň podporíme aj rozvoj zdravých stravovacích návykov na celý život. Zdravé stravovacie návyky však nie sú len o tom mať vždy na tanieri zeleninu či ovocie. Viac než kedykoľvek predtým je  dôležitejšie vedieť, že práve FLEXIBILITA a PESTROSŤ sú základnými piliermi zdravého stravovania. V praxi to znamená, že sme si vedomí toho, že neexistuje jedlo ktoré je buď „zlé“ alebo „dobré“,  ale že ide práve o kontext a obsah stravy z dlhodobého hľadiska. 

Aké výhody teda vieme nášmu dieťaťu poskytnúť tým, že v ňom cez svoje správanie či konanie budeme rozvíjať pozitívny vzťah k jedlu ? 

1. Bude vedieť počúvať a rešpektovať svoje vnútorné signály hladu ako aj signály sýtosti –  inými slovami „jem, keď som hladný a prestanem keď som sýty“. 

2. Nebude si vytvárať striktné pravidlá okolo jedla, ale práve naopak bude vedieť ako vyzerá flexibilné stravovanie za každých okolností.

3. Nebude mať tendenciu sa v neskoršom veku púšťať do diét, ktoré sú často prvým krokom k vzniku porúch príjmu potravy. 

4. Tým, že každé jedlo bude pre neho normálnou súčasťou stravovacieho režimu, nebude mať tendenciu sa ho v budúcnosti prejedať.

• Vyhýbajme sa používaniu slov „DOBRÉ“ a „ZLÉ“ vo vzťahu k akémukoľvek jedlu – slová majú často oveľa väčšiu silu ako si myslíme. Používanie negatívnych slov ako „junk food“ alebo „nezdravé jedlo“ môžu viesť k vzniku pocitov viny alebo hanby v neskoršom veku, a tak podporiť rozvoj nezdravých stravovacích návykov – obmedzovanie sa v jedle, epizódy nekontrolovaného prejedania sa, diétovanie, nadmerná obcesia okolo jedla. 
• Namiesto rozdeľovania jedla na „DOBRÉ“ a „ZLÉ“  motivujme deti k častejšej konzumácii viac nutrične hodnotného jedla tým, že im zábavnou formou povieme čo všetko sa napr. v takom ovocí a zelenine nachádza, ako sa pestujú,  prípadne odkiaľ dané ovocie či zelenina pochádza a akou dlhou cestou museli prejsť, kým sa dostali až k nám na tanier. Podporíme v nich tak prirodzenú zvedavosť. 
• Ďalším spôsobom ako môžeme deťom pomôcť s konzumáciu ovocia či zeleniny je motivovať ich k tomu, aby mali na tanieri farby dúhy. Hravou formou ich takto môžeme zapojiť aj do procesu samotného nákupu tým, že im povieme, že môžu vybrať ovocie či zeleninu 4 rôznych farieb. 
• Buďme si vedomí, že deti zrkadlia naše správanie – ak nás dieťa vidí ako vynechávame raňajky či obed, alebo sa na našom tanieri nenachádza zelenina alebo ovocie, bude veľká šanca, že sa budú správať úplne rovnako. 
• Dôležité je dávať si pozor aj na slová, akými sa vyjadrujeme vo vzťahu k našej váhe či vzhľadu. Deti sa časom môžu začať správať úplne rovnako a keďže nezdravý „body image“ je veľmi úzko spojený s poruchami príjmu potravy, je dôležité si uvedomiť ako takéto formy správania môžu negatívne ovplyvniť stravovacie návyky dieťaťa v budúcnosti. 
• Deti sú veľmi citlivé na vnemy okolia a preto je tiež dôležité vytvoriť pre nich počas jedenia neutrálne prostredie – to znamená minimalizovať  často stresujúce konverzácie o robote či škole, tiež je vhodné odložiť telefóny a užiť si tak čas ako rodina. 

Zdroje: 

https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/15170463

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC4117136

https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/23063606

https://psycnet.apa.org/record/2015-45486-001